Dnes má meniny: Frederik(a) Zajtra: Viktor

Hrad Revište na facebooku

  • 01.jpg
  • 02.jpg
  • 03.jpg
  • 04.jpg
  • 05.jpg
  • 06.jpg
  • 08.jpg

 

Naši partneri:


Podporujú nás:



Povesť o Dócziho vernom priateľovi

Gróf Dóczi bol urodzený pán a vášnivý poľovník. Jeho trofeje sa pyšne vynímali na dlhých hradných chodbách. Nádherné parohy, obrovské kože medveďov, ostré kly diviakov. No stále mu čosi chýbalo. Už to bolo niekoľko rokov, čo márne poľoval na jedného vlka zo svojich lesov. Nebol to ale hocijaký vlk. Bolo to v skutku výnimočné zviera. Majestátny urastený samec, vodca vlčej svorky, s tak zvláštnou hustou srsťou, že keď na ňu dopadal svit mesačného splnu, akoby bola celá poprášená striebrom. Vyžaroval neskutočný rešpekt, možno to bolo jeho tajomným výrazom a možno jeho veľkým dokonale stavaným svalnatým telom.

Márne Dóczi prenasledoval vlka, ten sa mu vždy dokázal stratiť z očí. Nešťastný bol hradný pán vždy, keď sa bezvýsledne vracal z poľovačky. No zaumienil si, že toho vlka dostane, nech to stojí, čo to stojí.
V jedno chladné januárové ráno, keď krajinu pokrývala čerstvá perina snehu, vychystal sa Dóczi opäť do hôr. Obliekol si teplý kabát, na hlavu položil poľovnícky klobúk s dlhým bažantím perom a na plece zavesil pušku. Ako tak preskakoval horský potok, noha sa mu pošmykla na jednom zo zamrznutých kameňov a báááác. Dóczi padol na zem ako vrece zemiakov, a tak nešťastne, že si pri páde udrel hlavu a upadol do bezvedomia. Ako dlho tam ležal nikto nevie. No súdiac podľa súvislej pokrývky čerstvého snehu na jeho prešiváku to mohli byť aj hodiny. Keď sa prebral, čakalo na neho obrovské prekvapenie. Vedľa neho, v tesnej blízkosti ležalo zviera, ktoré ho svojím telom zahrievalo, aby hradný pán nezamrzol. Keď zbadal čo to je, celý stuhol. Slovka vypustiť nedokázal. Život mu zachránil presne ten vlk, na ktorého on tak horlivo roky poľoval. Od toho dňa sa z Dócziho a vlka stali nerozluční priatelia. Nikdy viac Dózci nepomyslel, že by vlka skántril len kvôli trofeji. Priateľstvo si cenil stokrát viac ako vzácnu trofej.
Traduje sa povesť, že odo dňa kedy urodzeného pána Dócziho na nádvorí Revišského hradu sťali, tento vlk stále blúdi po okolitých lesoch a svojho priateľa hľadá. A vždy presne v ten deň v roku, 3. júna, ho počuť zúfalo zavýjať pod hradbami.

(autor: Katarína Segetová, kresba: Magdaléna Macková)