Dnes má meniny: Zdenka Zajtra: Ľuboš,Ľubor

Hrad Revište na facebooku

Hrad Revište » História hradu » Dóczyovci (1526-1662)

Aktuálne oznamy

Zobraziť všetky oznamy

 

Naši partneri:


Podporujú nás:



Dóczyovci na hrade: 1526 - 1662

Hrad Revište v rokoch 1526 – 1662

autor: Mgr. Tomáš Janura, PhD., historický ústav SAV

Hrad Revište na začiatku 16. storočia spolu s hradmi Šášov a (Slovenská) Ľupča predstavoval majetkovú doménu šľachticov z Veľkej Lúče. Aby zabránili vzájomným rozporom v roku 1500 prikročili k podeleniu všetkých svojich hradných panstiev, čo v konečnom dôsledku viedlo k začatiu používania dvoch rodových priezvisk. 11. apríla 1500 kráľovský personálny protonotár potvrdil, že Revište dostal František, syn Benedikta z Veľkej Lúče a Františkovi bratranci Blažej a Ladislav, synovia Blažeja z Veľkej Lúče. Ľupču prevzali bratranci nových majiteľov Revišťa Ján, Damián, Klement, Urban, Tomáš a Gregor, synovia Jána z Veľkej Lúče. V prípade hradu Šášova sa uzniesli, že sa spolu s panstvom rozdelí na dve polovice, pričom jedna pripadne držiteľom Ľupče a druhá vlastníkom Revišťa.[1]

 

V dôsledku uvedenej deľby začali držitelia Revišťa používať výhradne rodové priezvisko Dóczy a majitelia Ľupče priezvisko odvodené od hungarizovaného názvu hradu Lipchey (Lypchey). Samotný Šášov v období do bitky pri Moháči z hľadiska sídelného charakteru plnil iba okrajovú úlohu, čo sa zmenilo až po odobratí Ľupče. Potom sa Lipcheyovci presťahovali na Šášov, ale priezvisko si už nezmenili podľa novej hradnej rezidencie, ktorá ostala v ich rukách až do ich vymretia v prvej tretine 17. storočia.

Po presídlení Lipcheyovcov na Šášov bolo potrebné pozmeniť staršiu deľbu z roku 1500. K rýchlejšiemu podpísaniu novej dohody prispel fakt, že v čase jej uzavretia v zatiaľ bližšie neznámom roku žili už len dvaja dospelí príslušníci šľachticov z Veľkej Lúče – Damián Lipchey a František Dóczy. Iba na základe neskoršieho dokumentu z 27. januára 1550 vieme, že si obaja bratranci rozdelili panstvá Revište a Šášov na dve rovnaké polovice a každý z nich vlastnil aj polovicu hradov.[2] Z hľadiska správy bolo určite jednoduchšie, ak by Revište ako celok pripadlo do rúk Dóczyho a Šášov Lipcheyho, ale pravdepodobne išlo aj o poistenie sa v prípade vymretia jednej strany bez potomkov, čím by mohli zabrániť prevodu celého panstva na panovníka právom odúmrte. V prípade ak by došlo k odobratiu polovice panstva, boli by väčšie šance odkúpiť alebo získať donáciu od kráľa na druhú polovicu.

Po čase sa ukázalo, že rozdelenie oboch panstiev a hradov na dve polovice by prinieslo vzájomné rozpory, keďže Damián Lipchey aj František Dóczy splodili viacero mužských potomkov a nehrozilo vymretie jednej z vetiev šľachticov z Veľkej Lúče. K novému deleniu však došlo až po Damiánovej a Františkovej smrti. V presnejšie neurčenom čase v roku 1531 sa vdova po Lipcheym Margaréta Macedonyayová stretla s Margarétou Forgáchovou vdovou po Dóczym a uzavreli novú dohodu. Macedonyayová sa vzdala svojej polovice hradu a panstva Revište v prospech Forgáchovej a jej potomkov a Forgáchova zase prenechala Macedonyayovej polovicu hradu a panstva Šášov.[3] Vďaka uzavretej dohode sa Revište odvtedy stalo výlučným sídelným hradom Dóczyovcov.

Po dohode z roku 1531 sa na základe neskorších dokumentov zdalo, že došlo ešte niekedy v 30. rokoch 16. storočia k ďalšiemu rozdeleniu panstva medzi deti Margaréty Forgáchovej a Františka Dóczyho. Okrem presného určenia podielov v jednotlivých dedinách zrejme došlo k vyčleneniu Revišťa pre Mikuláša Dóczyho a kúrie v Žarnovici pre Mikulášovho brata Gabriela Dóczyho. Žarnovica začala odvtedy plniť pomerne podstatnú rezidenčnú funkciu a prvotná kúria sa za ďalších Dóczyovcov postupne zmenila na kaštieľ. Keďže sa zatiaľ nepodarilo objaviť ďalšie písomné pramene, bolo pomerne zložité určiť, kto z rodu obýval Revište, kto využíval ako sídlo Žarnovicu a či v zemepanskom meste stál jeden kaštieľ rozdelený pre viacerých členov rodu, alebo ešte aj ďalšie panské stavby.

V priebehu druhej tretiny 16. storočia Revište preukázateľne využíval ako sídlo vyššie uvedený Mikuláš Dóczy. Najstarší doklad predstavoval list kráľovnej vdovy Márie z roku 1538, adresovaný Mikulášovi ako „pánovi na Revišti“.[4] Najmladším prameňom, ktorý  potvrdzoval prítomnosť Mikuláša na hrade, bola listina z roku 1551, označujúca Mikuláša ako „z Revišťa“.[5]

Mikulášov brat Gabriel Dóczy obýval kúriu v zemepanskom meste Žarnovica, ktorej existenciu spomínala listina z 20. novembra 1563. Vtedy na žiadosť oboch bratov vydal Ferdinand I. novú donáciu. Mikuláš Dóczy a Gabriel si dokumentom poistili vlastníctvo celého hradu Revište a zemepanského mesta Žarnovica s tunajšou „kúriou“ a mýtnicou. Prináležitosti hradu a kúrie v čase darovania tvorili  celé dediny Voznica, Rudno (nad Hronom), Horné Hámre, Píla, Dolná Ždaňa, Horná Ždaňa, Kopanice (dnes miestna časť Hodruší-Hámrov), Dolné Hámre (dnes miestna časť Hodruší-Hámrov), Horná Trnávka (dnes miestna časť Prestavlkov), Dolná Trnávka a Prochot, podiely v dedinách Bzenica a Vyhne a nakoniec celé majery Revište (dnes Revištské Podzámčie – mestská časť Žarnovice), Bukovina (dnes miestna časť Bzenice) a Lukavica (dnes mestská časť Žarnovice) v Tekovskej stolici. K majetkovému komplexu bratov patrili aj podiely na území Nitrianskej stolice v zemepanskom meste Urmín (dnes Mojmírovce) a dedinách Krtovce, Šarluška (dnes Lužany) a (Nitrianska) Blatnica. Bratom panovník potvrdil i držbu  jednej celej dediny, podielov v dvoch dedinách a podieloch v dvoch majeroch v Peštianskej stolici. V pomerne veľkej vzdialenosti od Revišťa sa nachádzal kaštieľ Zădăreni s príslušným panstvom v Aradskej stolici. Na území Temešskej stolice bratia mali dve celé dediny, podiely v piatich dedinách, päť celých majerov a podiely v troch majeroch. V stolici Zaránd ich nehnuteľnosti stelesňovala jedna celá dedina, podiely v piatich dedinách a podiely v troch majeroch.[6]

Podľa uhorského práva sa platnosť donácií mala následne potvrdiť v priebehu jedného roka od jej udelenia vykonaním štatúcie, teda oficiálneho vovedenia do darovaných majetkov zástupcami ktoréhokoľvek hodnoverného miesta v kráľovstve. Vovedenie na panstve Revište sa uskutočnilo v priebehu júla 1564, pričom na hrad a do najbližších dedín prišli zástupcovia ostrihomskej kapituly 25. júla, 27. júla sa presunuli do Žarnovice a obchôdzku domínia ukončili 29. júla v Píle. Menšie panstvo v (Nitrianskej) Blatnici navštívili 3. augusta. Priamo v jednotlivých dedinách sa nestretli s vyjadrením nesúhlasu zo strany susedov, ale v súvislosti s (Nitrianskou) Blatnicou rozdelenou medzi viacerých šľachticov došlo k sťažnostiam, ale až na dvore ostrihomského arcibiskupa.[7]

Od poslednej tretiny 16. storočia sa hrad Revište pravdepodobne postupne dostal do úzadia ako stála rezidencia aj pre deti Mikuláša Dóczyho, ktoré začali na bývanie viac využívať zemepanské mesto Žarnovicu. K roku 1575 písomné pramene doložili, že syn nebohého Mikuláša Imrich Dóczy mal „stálu rezidenciu v dome alebo šľachtickej kúrii v zemepanskom meste Žarnovica.“[8] Vysvetlenie uprednostňovania Žarnovice pred Revišťom spočívalo v celkovej snahe šľachticov v západnej časti kráľovstva bývať v najväčších sídelných lokalitách svojich panstiev, ktoré poskytovali pohodlnejší prístup a hlavne vďaka diaľkovému obchodu a trhom lepšie zabezpečenie šľachtického dvora drahšími potravinami, látkami a úžitkovými predmetmi. V prípade Tekovskej stolice, kde ležala Žarnovica však hrozilo nebezpečenstvo prepadu zo strany Osmanov, čo by skôr viedlo k predpokladu o bezpečnejšej rezidenčnej funkcii Revišťa, ale v  Žarnovici bolo výhodou, že obydlie Dóczyovcov ležalo na skalnom výbežku nad mestom a istotne malo aj základné fortifikačné prvky.

Mikulášov brat Gabriel Dóczy zomrel niekedy pred rokom 1580, kedy bola doložená jeho pozostalá vdova Kristína Nyáryová.[9] Vdova žila ešte aj v roku 1591 a je pravdepodobné, že obývala rezidenciu v Žarnovici,[10] pretože jej syn komorník arcivojvodu Maximiliána Andrej Dóczy (†1620) sa v listine z roku 1601 uvádzal ako „pán v Žarnovici“.[11] Andrej vďaka komorníckym službám u arcivojvodu Maximiliána dostal od cisára Rudolfa II. 29. augusta 1603 post župana Tekovskej stolice a všetky príjmy, ktoré z uvedenej stolice poberala Uhorská komora.[12] Niekedy medzi rokmi 1603 – 1606 získal Andrej post Rudolfovho radcu a zúčastnil sa niekoľkých bojov proti Osmanom v závere tzv. pätnásťročnej vojny.[13] Andrej sa uplatnil aj v službách uhorského kráľa Mateja II., u ktorého v roku 1609 zastával pozície kráľovského pivničiara a radcu.[14]

Začiatkom 17. storočia rezidenčnú sieť Dóczyovcov doplnil kaštieľ po vymretom rode Zeleméryovcov v (Nitrianskej) Blatnici. Ku kaštieľu patrilo majetkové zázemie v troch dedinách, ktoré pričlenili k panstvu Revište, čím sa pozícia hradu ako trvalého sídla zatlačila do úzadia. Najprv dostal donáciu na kaštieľ s podielmi v tej istej dedine, Šarluške a Krtovciach 29. júna 1606 od Rudolfa II. tekovský župan a cisársky radca Andrej Dóczy.[15] Majetkové podiely vlastnil v dedine aj Andrejov syn Štefan Dóczy, ktoré odkúpil Michal Chery a následne ich predal za tri tisíc uhorských zlatých vyššie spomenutému Imrichovi Dóczymu, bratrancovi Andreja Dóczyho.[16]

Imrich Dóczy si získanie ďalších podielov a polovice „domu alebo šľachtickej kúrie na spôsob opevnenia (fortalitia)“ v (Nitrianskej) Blatnici vynútil násilným obsadením. Neskôr 2. septembra 1609 zástupcovia Nitrianskej stolice potvrdili, že Dóczy za obsadenú polovicu rezidencie, patriacej Sáre Dóczyovej, vdove po Ladislavovi ml. Zelemérim, zaplatil  6 250 zlatých.[17] Imrich sa v snahe získať majetok nezastavil ani predtým, že požiadal Mateja II. o vydanie listiny, ktorou panovník 11. decembra 1609 vyhlásil kúpu podielov Forgáchovcov a Bossányiovcov Michalom Cherym za neplatné.[18] Na Imrichove záujmy reagoval tekovský župan a kráľovský pivničiar Andrej Dóczy tým, že si nechal 3. decembra 1609 od Matej II. potvrdiť staršiu donáciu od panovníkovho brata Rudolfa II. na „šľachtickú kúriu vo forme kaštieľa“.[19]

Imrich Dóczy nakoniec zmenil svoje rozhodnutie a za 5 016 uhorských zlatých predal „celý kaštieľ alebo kamenný dom“ v Nitrianskej Blatnici Michalovi Cherymu a Jánovi Bornemiszovi, čo 21. mája 1611 potvrdili zástupcovia Nitrianskej kapituly.[20] Obaja šľachtici si kaštieľ dlho nenechali a po troch rokoch na hrade Šintava 9. júla 1614 Ján Bornemisza predal „celý kaštieľ alebo kamenný dom nebohého Ladislava st. Zelemery postavený na spôsob opevnenia (fortalitia)“ za 5 500 uhorských zlatých hlavnému kapitánovi pevnosti Vác Imrichovmu bratovi Štefanovi Dóczymu a jeho dedičom obojeho pohlavia. Platnosť predaja si Štefan Dóczy nechal 20. august 1614 potvrdiť od kráľa Mateja II.[21] Podľa ďalších listín sa zisk kaštieľa týkal aj Štefanovej manželky Magdalény Thurzovej zo spišskej vetvy rodu.[22] Štefana krátko prežil jeho syn Adam Dóczy, a preto sa už začiatkom 40. rokov 17. storočia kaštieľ dostal do rúk iných šľachtických rodín a neskôr Héderváriovcov a Eszterházyovcov.[23]

Snaha Imricha Dóczyho získať kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici priamo ohrozila jednotnú držbu panstva Revište v rukách Dóczyovcov. 21. marca 1611 pred kapitulou v Hronskom Beňadiku protestoval Gabriel Simony v mene župana Tekovskej a Satmárskej stolice, hlavného kapitána hradu Satmár, cisársko-kráľovského radcu a komorníka Andreja Dóczyho, ale aj v mene Andrejovho synovca Pavla Dóczyho, syna nebohého Andrejovho brata Gabriela Dóczyho a žijúcej Márie Thurzovej. Simony nesúhlasil, že Imrich Dóczy pred istou bližšie nešpecifikovanou dobou všetky svoje podiely v meste Žarnovica, dedinách Horné Hámre, Píla, Bukovina, (Dolná a Horná) Trnávka, Horná a Dolná Ždaňa, Vyhne, Bzenica, Dolné Hámre, Kopanice, Rudno (nad Hronom) a Voznica založil Márii Thurzovej a nebohému Gabrielovi Dóczymu. Záloh sa stal problematickým potom ako sa Mária Thurzová po smrti manžela vydala za baróna Jána Jakuba Rottala a Andrej Dóczy sa obával definitívnej straty založených nehnuteľností.[24]

Samotný Imrich Dóczy krátko po proteste bratranca Andreja Dóczyho 21. mája 1611 v prítomnosti zástupcov kapituly v Nitre aj v mene svojich synov Melichara Dóczyho (†1650), Ladislava Dóczyho, Žigmunda Dóczyho (†1647) a dcér Márie Dóczyovej a Zuzany Dóczyovej predal kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici šľachticom Michalovi Cherymu a Jánovi Bornemiszovi za 5 016 uhorských zlatých. Transakciu odôvodnil tým, že momentálne potreboval peniaze, aby sa mohol postarať o znovuzískanie majetkov patriacich k „hradu Žarnovica“, ktoré sa nachádzali podľa slov listiny v cudzích rukách.[25] I keď sa v dokumente priamo neuviedlo, kto bol cudzím vlastníkom, išlo o vyplatenie Márie Thurzovej.

Formulácia spomínajúca skôr doloženú kúriu v Žarnovici ako hrad, by nasvedčovala, že išlo o dobre opevnené sídlo, ktoré mohlo plnohodnotne v prípade nečakaného prepadu Osmanmi splniť bezpečnú úlohu namiesto vyššie položeného Revišťa. O stálom sídelnom význame Žarnovice pre Imricha Dóczyho svedčila aj listinná formulácia z  roku 1614, spomínajúca ho ako „pána v Žarnovici“, kde býval v „kúrii“.[26]

Imrich Dóczy zomrel niekedy medzi rokmi 1614 – 1619, pretože 29. augusta 1619 bol poddaný protest už len v mene Imrichových synov Melichara, Michala a Ladislava Dóczyovcov a Imrichovho brata Štefana Dóczyho, sídliaceho v (Nitrianskej) Blatnici proti tekovskému a satmárskemu županovi, hlavnému kapitánovi Horného Uhorska, cisársko-kráľovskému radcovi a komorníkovi Andrejovi Dóczymu. Andrejovým príbuzným prekážalo, že  daroval dve sedliacke usadlosti v Žarnovici farárovi a zároveň svojmu tunajšiemu provizorovi Jurajovi Kupchanyovi, čím poškodil ich majetkové práva, viažuce sa  k hradu Revište.[27]

Okrajovosť Revišťa a v podstate postupný presun centra správy panstva do Žarnovice potvrdil i fakt, že pri príležitosti pohrebu Andreja Dóczyho sa stretnutie členov rodu konalo 30. marca 1620 v žarnovickej „kúrii Dóczyovcov“. V spoločnej rezidencii sa zišli Štefan Dóczy a jeho synovci Melichar a Michal Dóczyovci a spoločne dosvedčili, že vyplatili grófku Máriu Thurzovú, ktorá už bola vdovou aj po Jánovi Rottalovi. Členovia rodu grófke dali 600 zlatých za jej zákonné podiely v panstve (Nitrianska) Blatnica, získané po smrti prvého manžela Gabriela Dóczyho.[28]

Po smrti Andreja Dóczyho zostal posledným významným príslušníkom rodu Štefan Dóczy, bývajúci v (Nitrianskej) Blatnici, ktorý bol v rokoch 1623 a 1627 doložený ako strážca uhorskej koruny a cisársko-kráľovský radca.[29]

S odstupom času po skone Andreja Dóczyho v bližšie neuvedenom termíne zástupcovia Tekovskej stolici urobili deľbu príslušenstva hradu Revište a zemepanského mesta Žarnovica. O jej existencii vieme zatiaľ iba z protestu z 30. augusta 1628 pred konventom v Hronskom Beňadiku, kedy sa osobne sťažoval Melichar Dóczy aj v mene svojich mladších bratov Ladislava, Žigmunda a Michala Dóczyovcov proti stolicou vykonanej deľbe.[30] V čase podania protestu Melichar a jeho bratia po dvoch deľbách z roku 1626[31] získali po smrti Mikuláša Lipcheyho aj panstvo hradu Šášov a pravdepodobne došlo medzi Dóczyovcami k ďalšiemu prerozdeleniu majetku, keďže okrem Šášova mali k dispozícii kaštiele v Žarnovici, Ladomeri, (Nitrianskej) Blatnici a hrad Revište. Šášov sa podľa neskorších listín a majetkovo-právneho vývoja asi postupne stal obydlím bratov Melichara a Ladislava Dóczyovcov.

V prípade Revišťa pramene zatiaľ neobjasnili, či niektorý z Dóczyovcov začal využívať hrad ako stále obydlie. Na základe listiny konventu v Hronskom Beňadiku bolo zrejmé, že jeho zástupcovia navštívili 23. septembra 1634 v „kaštieli“ v Žarnovici Michala Dóczyho, aby spísali založenie Michalovho podielu z vlastníctva patriaceho k hradu Šášov. V dokumente sa uviedlo, že Michal v Žarnovici býval.[32]

Po smrti Michala Dóczyho v bližšie neurčenom roku a poprave Žigmunda Dóczyho Osmanmi priamo pred vchodom do kaštieľa v Žarnovici v roku 1647 sa celé panstvo Revište spolu so sídlom v Žarnovici dostalo do rúk pozostalých bratov Melichara a Ladislava Dóczyovcov, bývajúcich na Šášove. „Pre svoje zlé telo“ potrebovali finančnú hotovosť, a preto 25. novembra 1647 založili Gašparovi Lippaymu dve dediny z panstva Šášov a zároveň mu povolili vykúpiť podiel v príslušenstve panstva Revište v dedine Rudno (nad Hronom), založený ešte ich nebohým bratom Žigmundom.[33]

Melichar a Ladislav Dóczyovci sa v dôsledku nerešpektovania práv dedičov Lipcheyovcov po ženských líniách na panstve Šášov dostali do viacerých súdnych sporov a Michal Majthényi (†1655) si na exekúciu Šášova vymohol kráľovskú moc (brachium). Bratia si preto hľadali vplyvných ochrancov, aby neprišli o rodové dedičstvo a okrem Lippayovcov si svojho patróna našli v osobe najvyššieho uhorského hodnostára – palatína Jána Draskovicsa (*1595 †1648). Za palatínovu starostlivosť a ochranu súrodenci 25. februára 1648 prenechali celý hrad Revište, kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici spolu so Žarnovicou a všetkými prináležitosťami pod stanovenými podmienkami Draskovicsovi. Keď zomrie Ladislav Dóczy bude môcť Melichar Dóczy bývať na Revišti a užívať aj výnosy z panstva. Ak bude palatín chrániť Dóczyovské práva na panstve, po Melicharovej smrti hrad zdedí a prevezme tiež všetko po Ladislavovi a bude mať právo získať aj založené časti príslušností Revišťa. Palatín si môže pre seba nechať kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici, keď ho získa od aktuálneho držiteľa Michala Bossányiho. Melichar si vyhradil právo starať sa sám o dediny patriace k Revišťu, konkrétne o Hornú Ždaňu, Hornú Trnávku inak Valašskú Trnávku, Kopanice a Dolné Hámre, pretože ich Melichar získal na vlastné náklady. Za prenos vlastníckych práv Melichar nežiadal peniaze a ocenil Draskovicsovu starostlivosť v čase jeho postupujúcej podagry. Konvent vyhotovil písomné svedectvo o celom právnom akte 9. apríla 1648.[34]

Melichar Dóczy svojim počínaním evidentne porušil vlastnícke nároky rodu Hédervári, s ktorým ešte za vlády kráľa Mateja I. v druhej polovici 15. storočia Dóczyho predkovia uzavreli zmluvu o vzájomnom dedení Revišťa v prípade vymretia jedného z rodov bez mužských potomkov. Preto 7. júna 1648 pred konventom v Hronskom Beňadiku protestovali zástupcovia Alžbety Eszterházyovej (*1616 †1668), vdovy po Štefanovi Hédervárim, že bratia Melichar a Ladislav Dóczyovci celý hrad Revište, zemepanské mesto Žarnovicu v Tekovskej stolici a kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici v Nitrianskej stolici spolu so všetkými príslušnosťami pripísali sudcovi Kumánov, miestodržiteľovi, cisársko-kráľovskému radcovi, komorníkovi Ferdinanda III. a palatínovi grófovi Jánovi Draskovicsovi.[35]

Zmluva však nemala dlhú platnosť, pretože po smrti palatína Melichar stratil dôvod prenechať mu Revište, keďže jeho pozostalá rodina nemala taký vplyv ako pred časom zomretý palatín. Dohodu z 25. februára 1648 Melichar odvolal 8. decembra 1648.[36]

Z dnešného pohľadu je otázne, či Melichar platnosť zmluvy zrušil nezávisle na rozhodnutí Ferdinanda III. o darovaní Revišťa Héderváriovcom alebo v čase odvolania transakcie už vedel o panovníkovej donácii. Ferdinand III. 2. december 1648 daroval hrad Revište a kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici spolu s príslušenstvom zircskému opátovi Jánovi Hédervárimu (†1662), vdove po Štefanovi Hédervárim Alžbete Eszterházyovej a Eszterházyovej synovi Vavrincovi Hédervárimu (†asi 1658). Panovník pri udelení donácie akceptoval listinu z  30. januára 1485 o vzájomnom dedení panstva Revište medzi Héderváriovcami a šľachticmi z Veľkej Lúče v prípade vymretia jedného z rodov. Na druhej strane kráľ prihliadol na zásluhy obdarovaných, ale hlavne za poskytnutie 10 000 uhorských zlatých v peniazoch a 5 000 uhorských zlatých v obilí na výdavky spojené s obranou hraníc krajiny zo strany opáta a Eszterházyovej. Ferdinand III. síce prenechal všetky kráľovské práva na panstve Revište tvorenom zemepanským mestom Žarnovica, dedinami Podhradie (dnes Revištské Podzámčie – mestská časť Žarnovice), Bukovina, Horná Ždaňa, Dolná Ždaňa, Horná Trnávka, Prochot, Dolná Trnávka, Dolné Hámre, Horné Hámre, Píla, Župkov, (Ostrý) Grúň, Voznica, Kopanice, Rudno (nad Hronom) a podiely v dedinách Bzenica a Vyhne, ale kedykoľvek mohol vládca alebo jeho nástupcovia vyplatiť 15 000 uhorských zlatých a Revište by sa vrátilo do rúk dynastie. Panovník určil, ak by zomreli Ján a Vavrinec Héderváriovci bez mužských dedičov, domínium by zdedili dcéry Alžbety Eszterházyovej a nebohého Štefana Héderváriho – Katarína (†1681) a Helena Héderváriové. Súčasne s darovaním Ferdinand III. nariadil ostrihomskej kapitule, aby uskutočnila štatúciu na panstvo a odmietala prijať akékoľvek námietky zo strany susediacich majiteľov.[37]

O panstvo Revište mal záujem aj tekovský župan, cisársko-kráľovský radca a prefekt Uhorskej komory Gašpar Lippay (†1652), ktorý získal od Melichara Dóczyho hrad Šášov. Preto v prefektovom mene 1. októbra 1649 protestoval pred konventom v Hronskom Beňadiku proti štatúcii na Revište v prospech Héderváriovcov Lippayov provizor Šášova a správca tridsiatku v Leviciach Štefan Borcsiczky.[38] Na druhej strane sa aj Héderváriovci snažili získať Šášov, keďže sa považovali za legitímnych dedičov celého Dóczyovského majetku vďaka zmluve z roku 1485.

Vzájomné protesty medzi Héderváriovcami a Lippayovcami ukončila 17. augusta 1650 dohoda uzavretá pred kapitulou v Bratislave medzi tekovským županom, cisársko-kráľovským radcom, komorníkom a prefektom Uhorskej komory Gašparom Lippaym na jednej strane so zircským opátom Jánom Hédervárym a Alžbetou Eszterházyovou na druhej strane. Eszterházyová pri podpise zmluvy zastupovala svoje deti, chlapca Vavrinca Héderváriho a dievčatá Katarínu a Helenu Héderváriové. Vzájomnou pokonávkou sa obe strany snažili zabrániť sporom ohľadom hradov a panstiev Revište a Šášov. Uzniesli sa, že Šášov so všetkými príslušnosťami zostane vlastníctvom Gašpara Lippayho a rodina Héderváriovcov už nebude voči nemu podnikať žiadne právne kroky. Lippay sa ako kurátor majetkov v mene „pomäteného a šialeného“ Ladislava Dóczyho vzdá správcovstva tých nehnuteľností, ktoré Ladislav drží na Revišti a panstve kaštieľa v (Nitrianskej) Blatnici a odovzdá ich do rúk Jána Héderváriho so všetkými listinami a privilégiami, ktoré k tomu má. V prípade vymretia jedného z rodov bez mužských alebo ženských dedičov, budú mať obe strany možnosť vzájomne dediť obe panstvá. Prisľúbili, že zastavia všetky spory vedené proti sebe kvôli držbe Šášova a Revišťa. Lippay okrem toho zaplatí Héderváriovcom štyri tisíc uhorských zlatých. Nakoniec sa zaviazali, že Héderváriovci budú brániť Lippayho práva na Šášov po smrti Ladislava Dóczyho a Dóczyovských vdov a žien. A naopak Lippay bude chrániť práva Héderváriovcov na Revište po smrti Ladislava Dóczyho a Dóczyovských vdov a žien.[39]

I keď došlo k prevzatiu Revišťa Héderváriovcami, isté podiely na panstve vlastnili vdovy po posledných Dóczyovcoch. Vdova po Osmanmi zabitom Žigmundovi Dóczym Eufrozína Kayserin sa dostala do osmanského zajatia a jej príbuzní nevedeli, čo sa s ňou stalo, a preto 5. septembra 1650 na žiadosť Gašpara Lippayho prišli zástupcovia konventu z Hronského Beňadiku na Revište. Na hrade prezreli tri Eufrozínine truhlice, ktoré prenechali Andrejovi Bosányimu manželovi Eufrozíninej sestry Kataríny Kayserin. Bosányi si ich mal ponechať dovtedy, kým sa jeho švagriná nevráti zo zajatia alebo sa nedozvie, že zomrela.[40] V rovnaký deň sa na Revišti dohodli, že časť strieborných a zlatých klenotov po Eufrozíne si prenechá jej brat Juraj Kayser. Konvent o celej záležitosti vydal písomné svedectvo 14. septembra 1650.[41]

S odstupom niekoľkých dní vydal konvent v Hronskom Beňadiku 5. októbra 1650 ďalšiu listinu, ktorá sa vzťahovala na návštevu ich zástupcov na Revišti 5. septembra. Vyslanci konventu okrem prezretia nehnuteľností Eufrozíny Kayserin oficiálne prevzali hrad od Krištofa Majthényiho (†1654), manžela Zuzany Dóczyovej, sestry Melichara Dóczyho. Majthényi totiž krátko po Melicharovej smrti na jar 1650 násilne obsadil hrad a do rúk právoplatných majiteľov Héderváriovcov ho vydal až 5. septembra, pričom v ich mene Revište preberal Gašpar Lippay.[42]

Héderváriovcom sa z pôvodných sídelných budov na panstve nevrátil „kaštieľ“ v Žarnovici, kde  po smrti Michala Dóczyho zostala bývať jeho vdova Mária Vizkelethyová. Do Vizkelethyovej kaštieľa prišli zástupcovia konventu v Hronskom Beňadiku 26. novembra 1652 a vdova im ústne potvrdila, že okolo 10. augusta založila Gašparovi Lippaymu za dvesto uhorských zlatých až do času vyplatenia dve sedliacke usadlosti v Kopaniciach. Písomné svedectvo o celej záležitosti konvent vydal 28. novembra 1652.[43]

Spomedzi Dóczyovských vdov prežila najpozoruhodnejšie udalosti vdova po Žigmundovi Dóczym Eufrozína Kayserin. O jej osudoch sa podrobnejšie zmienila listina konventu z Hronského Beňadiku zo 4. apríla 1654, ktorou potvrdili jeho zástupcovia, že vdovu navštívili 18. februára 1654 v arcibiskupskej kúrii v Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom). V prítomnosti vyslancov konventu Eufrozína dosvedčila, že v čase obsadenia Žarnovice Osmanmi v roku 1647 padlo do zajatia asi sto ľudí, čím zostalo zemepanské mesto vyľudnené. Vtedy jej manžela vytiahli pred bránu tunajšieho „kaštieľa“ a potom ho kruto zavraždili. Eufrozína ako správna kresťanka chcela svojho muža nasledovať a nechala sa zajať. Potom sedem rokov strávila v zajatí v Ostrihome, Budíne, Istanbule a iných miestach Osmanskej ríše. Na slobodu ju pustili až po vyplatení 6 000 ríšskych toliarov, ktoré nebohý Melichar Dóczy získal nielen predajom Šášova Gašparovi Lippaymu, ale aj založením častí panstva svojmu bratovi Ladislavovi Dóczymu a svojej sestre Zuzane Dóczyovej. Keďže po smrti Melichara proces zaplatenia výkupného prevzali Lippayovci, prenechala Eufrozína všetky kvôli nej založené majetky ostrihomskému arcibiskupovi Jurajovi Lippaymu, bratovi Gašpara Lippayho.[44]

Obe vyššie spomenuté vdovy výrazne prežili svojich manželov a druhý raz sa už nevydali. Zostali bývať v „kaštieli“ v Žarnovici, pričom z prameňov nebolo možné presne určiť, či sídlili v tom istom objekte alebo dvoch samostatných. Eufrozína Kayserin žila v Žarnovici ešte aj v roku 1661.[45] Zemepanské mesto ostalo rezidenciou Márie Vizkelethyovej aj v rokoch 1670 a 1674.[46]

Z vyššie uvedeného dôvodu sa rezidencia (alebo dve) v Žarnovici nestali po smrti chlapca Vavrinca Héderváriho predmetom rodovej deľby, ktorá sa uskutočnila 25. januára 1659. Podľa nej sa zircký opát Ján Hédervári stal vlastníkom celého hradu Revište, polovice hradu Hédervár a polovice kaštieľa v (Nitrianskej) Blatnici. Alžbeta Eszterházyová nadobudla druhú polovicu Héderváru a (Nitrianskej) Blatnice.[47]

Zatiaľ posledné známe písomné správy o Revišti vznikli 16. septembra 1662. Štefan Borcsiczky vtedy informoval prefekta Uhorskej komory o šiestich bodoch, ktoré bližšie nešpecifikoval, vzťahujúcich sa ku kontraktu s Jánom Hédervárim a Alžbetou Eszterházyovou o prevzatí zariadenia a obilnín z hradu komorou dovtedy, kým nebude Revište predané.  Zatiaľ Borcsiczky nevedel podať ani presnejšie informácie v akom stave sa nachádza samotné panstvo, pretože momentálne zapisuje len urbár Héderváriho podielu.[48] Bez ďalších bližších informácií sa môžeme iba domnievať, že panovník Leopold I. uplatnil možnosť vyplatenia Héderváriovcov z panstva podľa ustanovenia listiny z 2. decembra 1648. Podobne ako v prípade neskôr prevzatého Šášova od Lippayovcov malo panstvo slúžiť ako surovinová základňa pre banskú výrobu.

 


[1] WENZEL, Gusztáv. Az alsómagyarországi bányavárosok küzdelmei a nagy-lucsei Dóczyakkal. Budapest : A Magyar Tudományos Akadémia könyvkiadó, 1876, s. 49, listina z 11. apríla 1500 publikovaná v latinskom origináli v poznámke 2. NAGY, Iván. Magyaroszág családai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal III. Pest : Nyomatott Beimel J. és Kozma Vazulnál, 1858, s. 335.

[2] Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej MV SR), Slovenský národný archív (ďalej SNA), fond (ďalej f.) Hodnoverné miesto Hronský Beňadik (ďalej HMHB), spisy, fascikel (ďalej fasc.) 26, numero (ďalej no.) 8. NAGY, Magyaroszág családai III., s. 335.

[3] MV SR, SNA, f. HMHB, spisy, fasc. 26, no. 8.

[4] WENZEL, Az alsómagyarországi bányavárosok, s. 90, poznámka 1.

[5] MV SR, SNA, f. HMHB, autentický protokol (ďalej AP) littera D, signatúra (ďalej sign.) HB 287, pagina (ďalej pag.) 30.

[6] Magyar Nemzeti Levéltár – Országos Levéltár (ďalej MNL – OL), f. Magyar Kancelláriai Levéltár (ďalej MKL), Libri regii (ďalej LR) 3, pag. 806.

[7] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1564, no. 1.

[8] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera E, sign. HB 288, pag. 117, 237. NAGY, Magyaroszág családai III., s. 335.

[9] MV SR, SNA, f. HMHB, spisy, fasc. 145, no. 45.

[10] MV SR, SNA, f. HMHB, spisy, fasc. 146, no. 16.

[11] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera J, sign. HB 292, pag. 153.

[12] MNL – OL, f. MKL, LR 5, pag. 604, 605.

[13] MNL – OL, f. MKL, LR 5, pag. 759, 760.

[14] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1609, no. 9.

[15] MNL – OL, f. MKL, LR 5, pag. 759, 760. NAGY, Magyarország családai III, s. 335.

[16] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1607. MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1609, no. 7.

[17] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1609, no. 11.

[18] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1609, no. 2.

[19] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1609, no. 9.

[20] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1611, no. 12.

[21] MNL – OL, f. MKL, LR 6, pag. 491–493. NAGY, Magyaroszág családai III., s. 335.

[22] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1614, 1615.

[23] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1641, no. 9.

[24] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera J, sign. HB 292, pag. 468. NAGY, Magyaroszág családai III., s. 335.

[25] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1611, no. 12. NAGY, Magyaroszág családai III., s. 335.

[26] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera J, sign. HB 292, pag. 723, 724.

[27] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera K, sign. HB 293, pag. 87.

[28] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1620, no. 1.

[29] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1623. MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1627, no. 5.

[30] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera L, sign. HB 294, pag. 48.

[31] MNL – OL, f. Batthyány család levéltára Lippay család P 1342, capsa 9, fasc. 1, téka 6, no. H. MNL – OL, f. Batthyány család levéltára Lippay család P 1342, capsa 2, fasc. 3, doboz 1, rok 1626.

[32] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera L, sign. HB 294, pag. 142–144.

[33] MNL – OL, f. Batthyány család levéltára Lippay család P 1342, capsa 2, fasc. 1, doboz 1, no. 27.

[34] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera N, sign. HB 296, pag. 125–128. SZLUHA, Márton. Nyitra vármegye nemes családjai II. kötet L-Z. [CD-ROM]. Budapest : Heraldika Könyvkiadó, 2003, Majthényi, Kesselőkeői nemes és báró, tabuľka IX; Genealogická tabuľka rodu Draskovics dostupná na internete 19. novembra 2016: www.genealogy.euweb.cz/hung/draskov1.html

[35] MNL – OL, f. Eszterházy család zólyomi ágának levéltára Uradalmi iratok P 1291, csomó 68, rok 1648. Genealogická tabuľka rodu Hédervári dostupná na internete 19. novembra 2016: www.genealogy.euweb.cz/hung/heder2.html

[36] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera N, sign. HB 296, pag. 161.

[37] ZÁVODSZKY, Levente (ed.) A Héderváry-család oklevéltára II. Budapest : Magyar Tudományos Akadémia, 1922, listina č. 239, s. 273–277. FEDERMAYER, Frederik. Lippayovci zo Zomboru. Genealogický pohľad na vznik novej prohabsburskej aristokracie. In FEDERMAYER, Frederik a kol. Magnátske rody v našich dejinách 1526 – 1948. Martin : Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2012, s. 73. VIRÁG, Zsolt. Magyar kastélylexikon Győr-Moson-Sopron megye kastélyai és kúriái. Budapest : Fo-Rom Invest, 2007, s. 115.

[38] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera N, sign. HB 296, pag. 213, 214.

[39] ZÁVODSZKY, Héderváry-család II., listina č. 247, s. 281–284.

[40] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera N, sign. HB 296, pag. 277, 278.

[41] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera N, sign. HB 296, pag. 279, 280.

[42] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera N, sign. HB 296, pag. 287, 288. SZLUHA, Nyitra vármegye II., Majthényi, Kesselőkeői nemes és báró, tabuľka II. NAGY, Magyaroszág családai III., s. 335.

[43] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera O, sign. HB 297, pag. 47–49.

[44] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera O, sign. HB 297, pag. 43–45.

[45] MV SR, SNA, f. HMHB, AP littera P, sign. HB 298, pag. 146.

[46] MNL – OL, f. MKL, LR 17. pag. 290, 291.

[47] ZÁVODSZKY, Héderváry-család II., listina č. 277, s. 304, 305.

[48] ZÁVODSZKY, Héderváry-család II., listina č. 281, s. 306, 307.