Dnes má meniny: Ambróz Zajtra: Marína

Hrad Revište na facebooku

Hrad Revište » História hradu » História hradu

Aktuálne oznamy

Zobraziť všetky oznamy

 

Naši partneri:


Podporujú nás:



História hradu

Zostavil: Mgr. Juraj Hirčák

1. Počiatky panstva a hradu

Hrad Revište bol postavený na andezitovej skalnej ostrohe nad pravým brehom Hrona vo výške 314 m. n. m. Hrad dostal svoje dnešné meno podľa zeme Revištka, o ktorej máme prvú písomnú správu už v listine z roku 1228 (terra Ryvchka). V tomto roku získal zem Revištka župan Leustach syn Boršu zo starého rodu Miškovcov. Odkúpil ju od hradníkov hradu Starý Tekov za 50 hrivien striebra. Súčasťou listiny je aj metácia (ohraničenie) revištskej zeme, ktorú tvorí z východnej strany dnešný Prochotský potok, zo severnej strany Pokutský potok (prítok Kľakovského potoka), západnú stranu potom ohraničuje Kľakovský potok a južnú stranu brod pri Voznici a Revištský potok.[1]

Názov zeme Ryvchka, neskôr Revište je nesporne slovanského pôvodu. Odvodený je pravdepodobne zo slova rvati - rvať a mohlo označovať miesto, ktoré bolo vyhĺbené, vykopané či vyrvané.[2] Toponymum Revište/Revištia nachádzame aj na východnom Slovenska ale aj v Chorvátsku či Slovinsku, čo svedčí o jeho starobylosti siahajúcej do čias včasného stredoveku.

Hrad Revište bol vybudovaný na strategicky výhodnom mieste, v ohybe rieky Hron a zaradil sa do sústavy pohronských strážnych hradov (hrad Breznica, Rudno nad Hronom, Teplický hrad, Žakýľ, Šášov). Pod hradom sa nachádzal brod, ktorým prechádzala významná obchodná cesta vedúca z Ostrihomu cez hronskobeňadické opátstvo, vtedajšie najvýznamnejšie opátstvo na území Slovenska, smerom do Zvolena, ktorý bol centrom veľkého Zvolenského domínia a obľúbeným a často navštevovaným sídlom uhorských kráľov. Významnú polohu potvrdzujú aj neďaleké mýtne miesta vo Voznici, Hliníku nad Hronom a v Žiari nad Hronom, ktoré sa v prameňoch spomínajú prvýkrát v roku 1226.[3]

Hrad bol postavený zrejme niekedy koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia. Pri bližšom časovom určení vzniku hradu sa názory odborníkov rozchádzajú. Historici sa doteraz domnievali, že hrad nechali postaviť spomínaný župan Leustach či jeho potomkovia v druhej polovici 13. storočia.[4] Župan Leustach mal však len dcéry a preto hrad zdedil jeho brat Borša mladší a jeho synovia Brezo, Zadur a Peter. Títo šľachtici sídlili vo Vozokanoch či Plášťovciach. Písomné správy poukazujú na možnosť, že hrad Revište dal postaviť Petrov syn Peter, teda vnuk Boršu. Ten v druhom desaťročí 14. storočia nelegálne zabral majetky hronskobeňadického opátstva v Kováčoch (dnes Kozárovce). Panovník Karol Róbert nariadil v roku 1335 pôdu vrátiť hronskobeňadickému opátovi, pretože Petrovi poddaní ju užívali aj po jeho smrti a konali tak so splnomocnením kastelána hradu Revište.[5] Vznik hradu na počiatku 14. storočia podporuje aj dendrochonologická analýza lešenárskeho trámu z obvodového opevnenia. Preukázala, že strom na výrobu trámu bol zoťatý niekedy v rokoch 1301 - 1321 a preto stavbu hradu možno datovať skôr do začiatku 14. storočia.[6] V tomto období vládol na západnom a čiastočne strednom Slovensku oligarcha Matúš Čák Trenčiansky. O vzťahu Matúša Čáka a Petra mladšieho nevieme nič, no nedá sa vylúčiť, že Peter mohol byť jedným z jeho prívržencov. Mohol využiť situáciu, keď panovník Karol Róbert ešte neovládol Matúšovo domínium a preto nemohol chrániť záujmy cirkvi či nižšej šľachty. Po smrti Matúša Čáka v roku 1321 kráľ získal pod svoju kontrolu aj zvyšné územie jeho panstva. Panovník zrejme hrad Revište spolu s panstvom Miškovcom odňal a nechal ho v správe svojho kastelána.[7]

 

2. Majitelia hradu do konca stredoveku

 

V písomnej správe z roku 1331 sa prvýkrát spomína hrad Revište, aj keď ešte nepriamo. Hronskobeňadické opátstvo potvrdilo, že na sv. Martina istý Jób, služobník levického kastelána Imricha zaplatil Michalovi, vicekastelánovi bána Jána z Revišťa (Michaeli ...vicecastellano Johani Bani de Reuisce) 10 hrivien v denároch.[8]

Druhá správa o hrade Revište sa zachovala v súvislosti s riešením so spomínaným nelegálnym zabratím majetkov hronskobeňadického opátstva v roku 1335. V rozsudku uhorského palatína je spomínané splnomocnenie správcov hradu – bána Pavla, kastelána na Revišti (auctoritate Pauli bani, castellani de Ryuusche) a jeho vicekastelána Michala zvaného Rykathay.[9]

Od roku 1339 nachádzame na poste revišťského kastelána magistra Jána, syna Alexandra z rodu Ákoš. Azda ešte viac, ako predchádzajúci správcovia, patril Ján k okruhu najvernejších dvoranov kráľa Karola Róberta a kráľovnej Alžbety. V mladosti slúžil na kráľovskom dvore ako pomocný stolník kráľovnej. Keď počas obeda vo Visegráde v roku 1330 zaútočil na kráľovskú rodinu atentátnik Felicián Zach, stolník Ján ho pohotovo zneškodnil svojim čakanom. Kráľ nezabudol na tento čin a Jána odmenil početnými majetkami.[10]

Nový uhorský kráľ Ľudovít I. v roku 1346 svojim pážatám Jánovi zvanému Gutundorph, synovi Jána, a Petrovi zvanému Zudor, synovi Dominika, odobral majetky, ktoré vlastnili v Novej Bani (išlo o mlyn, jatku, obydlia pekára a obuvníka) s ročným výnosom 40 hrivien striebra a za vynahradenie ich verných služieb im daroval majetky v Pilišskej stolici. Niekdajšie majetky kráľovských pážat v Novej Bani zároveň panovník pripojil k úžitkom hradu Revište (pro usu castri nostri Ryuche).[11] Ide o prvú doslovnú zmienku o hrade, hoci predchádzajúce správy o kastelánoch a vicekastelánovi nepochybne svedčia o jeho prítomnosti.

Hrad s panstvom zostal v kráľovských rukách aj v nasledujúcich desaťročiach. Pomery sa zmenili, keď nastúpil na trón Žigmund Luxemburský. V roku 1388 kráľovná Mária na žiadosť svojho manžela Žigmunda vyňala spod právomoci hradu Revište Žarnovicu a darovala ju Frankovi a Šimonovi, synom bána Kóňu zo Sečian (maď. Szécsény). K Žarnovici vtedy patrilo aj mýto a viaceré ďalšie príslušenstvá. Je pozoruhodné, že boli totožné s neskôr známymi príslušenstvami hradu Revište. Došlo tým k výraznému zmenšeniu hradného panstva a k poklesu jeho príjmov. Tento stav si zrejme uvedomil aj panovník a už v nasledujúcom roku zmenil svoje rozhodnutie. Frankovi a Šimonovi Žarnovicu s príslušenstvami odobral a udelil im panstvo Topoľčany.[12] V roku 1391 kráľ Žigmund daroval Revište s panstvom, tvoriacim 14 lokalít, magistrovi Ladislavovi, synovi Petra zo Šaroviec. Ladislav v tom čase zastával úrad župana vo vzdialenej Temešskej stolici, ako však napovedá prídomok jeho otca, pochádzal z radov tekovskej šľachty. Po Ladislavovi zdedil Revište jeho syn Peter zvaný Čech, ktorý sídlil najmä v Leviciach.[13]

Peter Čech, ktorý v roku 1414 „zistiac, že rytierstvo je poslaním človeka na zemi“, rozhodol sa cestovať do ďalekých krajov a poznávať svet. Na túto cestu potreboval peniaze a tak dal za 4000 zlatých do zálohu hrad Revište Jánovi Marótimu, strýkovi jeho manželky Kataríny.[14] Majetky mohol získať späť po splatení dlhu, čo aj zakrátko urobil. V roku 1426 sa v súvislosti so zabratím majetkov kláštora pavlínov z Lefantoviec spomína revištský kastelán Tompa (Tomáš) z Beladíc ako familiár Petra Čecha. Kráľ zrejme prikázal vrátiť majetky kláštoru a Petrovi zároveň udelil novú donáciu na jeho hrady a panstvá.[15]

Hrad Revište poznačilo nepokojné obdobie spojené so zápasom o uhorský trón po smrti kráľa Albrechta Habsburského. Po smrti Petra Čecha vlastnil hrad Revište jeho syn Ladislav Čech, ktorý podporoval nároky Vladislava I. Jagelovského na uhorskú korunu. V opozícii proti nemu stáli prívrženci Žigmundovej dcéry Alžbety Luxemburskej a jej maloletého syna Ladislava Pohrobka. V roku 1441 sa spomína revištský kastelán Ladislav Soboňa v súvislosti so zaplatením výkupného za zajatca Imricha zo Šimovian, ktorého zajal kremnický kapitán Haško.  Záujmy kráľovnej Alžbety v tom čase zastupoval kapitán českého pôvodu Ján Oškrd, ktorý sa v roku 1446 spomína ako revištský kapitán. Nie je jasné, akým spôsobom Oškrd získal Revište. Konal zrejme na príkaz Jána Jiskru, hlavného kapitána kráľa Ladislava Pohrobka. Podľa dohody, ktorú Jiskra v septembri 1446 uzatvoril s uhorskými barónmi mal vrátiť obsadené hrady, medzi nimi aj Revište, ich bývalým majiteľom. V roku 1447 si podriadil väčšinu hradov v regióne gubernátor Ján Huňady, ale Revište nie. Na základe nasledujúcej mierovej dohody si Jiskra mohol ponechať okrem pevností v Šariši a na Spiši aj Revište dovtedy, kým mu Huňady a jeho baróni nevrátia Zvolenský hrad, Vígľaš, Ľupču, Šášov a mesto Krupinu, ako aj hrad Dobrú Nivu. Jána Oškrda na hrade vystriedal Jiskrov verný spojenec, šášovský kapitán Peter Koler či Kolár, zvaný aj Šafár. Pôsobenie Kolera na Šášove a Revišti prerušilo jeho zajatie. Nemenovaní uhorskí páni (spojenci Huňadyho) v sile 1500 jazdcov v júli 1449 podnikli útok na Kremnicu. Mesto síce nedobyli, ale zajali Petra Kolera a ďalších služobníkov Jána Jiskru. Podobne ako v prípade Imricha zo Šimonovian, zajatcov bolo možné vykúpiť za vysokú cenu. Stalo sa tak pravdepodobne aj v Kolerovom prípade. V nasledujúcom období nachádzame Kolera vo funkcii kapitána iba na Šášove. Je pozoruhodné, že Revište sa už neobjavuje medzi Jiskrovými hradmi v ďalších mierových dohodách. Zdá sa, že hrad mu priamo nepodliehal a kontrolovali ho Jiskrovi bývalí vojaci – bratríci. V auguste roku 1456 sa Peter Koler znovu objavuje vo funkcii šášovského aj revištského kapitána. Neskôr sa dozvedáme, že Revište mal v zálohovej držbe a hrad na žiadosť uhorských prelátov a barónov na vlastné náklady vykúpil „z rúk českých zbojníkov, plieniacich horné kraje kráľovstva“. O týchto Čechoch poznáme len skromné údaje. Vieme, že zasahovali do správy hradného panstva a preniesli mýto vyberané v Novej Bani do Hronského Beňadika, kde rovnako podliehalo hradu Revište.[16]

Uhorský kráľ Matej Korvín začiatkom roku 1465 odobral Petrovi Kolerovi hrad a panstvo Šášov, ktoré mal v zálohu za 6000 zlatých. Z tejto sumy kráľ zaplatil Kolerovi 1000 zlatých a za zvyšných 5000 mu na žiadosť prelátov a barónov udelil do zálohu Revište. Pri tej príležitosti panovník poznamenal, že išlo o sumu, za ktorú predtým Koler vykúpil Revište s príslušenstvami od vyššie spomínaných českých zbojníkov. V roku 1466 Matej Korvín odňal Petrovi Kolerovi aj hrad Revište a spolu s panstvom udelil ostrihomskému arcibiskupovi Jánovi Vitézovi. Arcibiskup ako odškodné Kolerovi zálohoval za 3800 zlatých svoj hrad Szanda v Novohradskej stolici. Výmena bola pre Kolera zjavne nevýhodná, keďže mal nárok na vyššiu sumu. K Szande totiž patrilo len malé panstvo, ktoré navyše ležalo vo vzdialenom regióne. Rozhodovala vôľa panovníka, ktorý si týmto krokom naklonil arcibiskupa. V roku 1471 Ján Vitéz spolu s ďalšími prelátmi a veľmožmi viedol proti Matejovi Korvínovi sprisahanie. Dôvodom bola najmä zahraničná politika. Povstalci kráľovi Matejovi vyčítali nedostatočnú obranu južných hraníc krajiny pred Turkami. V nasledujúcom roku zálohoval hrad Revište aj s panstvom svojmu familiárovi Ladislavovi Markusovi. Sprisahanie však bolo odhalené a Ján Vitéz upadol do nemilosti panovníka. Matej Korvín Jána Vitéza uväznil a žiadal ho o vydanie arcibiskupských hradov. Revište sa následne spomína medzi hradmi, ktoré začalo obliehať kráľovské vojsko. Následne kráľ hrad Revište spolu s inými majetkami udelil (len formálne?) jágerskému biskupovi Jánovi Beckensloerovi. Ladislav Markus držal hrad do leta 1472, keď zomrel Ján Vitéz a došlo k úspešným vyjednávaniam. Hrad  sa dostal po úteku Jána Beckensloera z Uhorska opäť do kráľovských rúk.[17]

V roku 1479 Matej Korvín zálohoval hrad a panstvo za 5000 zlatých stoličnobelehradskému prepoštovi a kráľovskému pokladníkovi Urbanovi z Veľkej Lúče (dnes obec Lúč na Ostrove) a jeho bratom Blažejovi a Jánovi. Urban z Veľkej Lúče sa na hrade nezdržiaval. Revište preto spravovali jeho bratia a synovci. Od roku 1490 šľachtici z Veľkej Lúče získali do držby aj hrady a panstvá Šášov a Ľupču. Po Urbanovej smrti (1492) majetky užívali spoločne, ale na Revišti sídlil Blažej z Veľkej Lúče. Voči majetkovej deľbe medzi Jánom a Blažejom pred kráľom protestoval ich synovec, kráľovský komorník František Dóczy, syn nebohého Benedikta. podľa dohody z roku 1500 malo Revište pripadnúť Blažejovi a jeho synovi Ladislavovi, ako i Františkovi Dóczymu. Deľba však napokon nevstúpila do platnosti. V nasledujúcich rokoch podiely na hradnom panstve vlastnil František a jeho strýko Ján so synmi. Podľa majetkového súpisu z roku 1505 patrila polovica hradu Revište Gregorovi, synovi Jána. V roku 1510 mali bratranci Ladislav a František na Revišti vlastných kastelánov. František Dóczyv roku 1518 hrad zabral a vyhnal odtiaľ Ladislavových ľudí. Po smrti Františka Dóczyho v bitke pri Moháči hrad aj počas nasledujúcich generácií vlastnili jeho potomkovia a príbuzní.[18]

 

3. Hrad a panstvo za Dóczyovcov, Lipcheyovcov a Héderváriovcov (1526 - 1662) [19]

 

Hrad Revište na začiatku 16. storočia spolu s hradmi Šášov a (Slovenská) Ľupča predstavoval majetkovú doménu šľachticov z Veľkej Lúče. Aby zabránili vzájomným rozporom v roku 1500 prikročili k podeleniu všetkých svojich hradných panstiev, čo v konečnom dôsledku viedlo k začatiu používania dvoch rodových priezvisk. Držitelia Revišťa začali používať výhradne rodové priezvisko Dóczy a majitelia Ľupče priezvisko odvodené od hungarizovaného názvu hradu Lipchey (Lypchey).

Po presídlení Lipcheyovcov na Šášov bolo potrebné pozmeniť staršiu deľbu z roku 1500. K rýchlejšiemu podpísaniu novej dohody prispel fakt, že v čase jej uzavretia v zatiaľ bližšie neznámom roku žili už len dvaja dospelí príslušníci šľachticov z Veľkej Lúče – Damián Lipchey a František Dóczy. Na základe neskoršieho dokumentu z 27. januára 1550 vieme, že si obaja bratranci rozdelili panstvá Revište a Šášov na dve rovnaké polovice a každý z nich vlastnil aj polovicu hradov. Z hľadiska správy bolo určite jednoduchšie, ak by Revište ako celok pripadlo do rúk Dóczyho a Šášov Lipcheyho, ale pravdepodobne išlo aj o poistenie sa v prípade vymretia jednej strany bez potomkov, čím by mohli zabrániť prevodu celého panstva na panovníka právom odúmrte. V prípade ak by došlo k odobratiu polovice panstva, boli by väčšie šance odkúpiť alebo získať donáciu od kráľa na druhú polovicu.

Po čase sa ukázalo, že rozdelenie oboch panstiev a hradov na dve polovice by prinieslo vzájomné rozpory, keďže Damián Lipchey aj František Dóczy splodili viacero mužských potomkov a nehrozilo vymretie jednej z vetiev šľachticov z Veľkej Lúče. K novému deleniu však došlo až po Damiánovej a Františkovej smrti. V presnejšie neurčenom čase v roku 1531 sa vdova po Lipcheym Margaréta Macedonyayová stretla s Margarétou Forgáchovou vdovou po Dóczym a uzavreli novú dohodu. Macedonyayová sa vzdala svojej polovice hradu a panstva Revište v prospech Forgáchovej a jej potomkov a Forgáchova zase prenechala Macedonyayovej polovicu hradu a panstva Šášov. Vďaka uzavretej dohode sa Revište odvtedy stalo výlučným sídelným hradom Dóczyovcov.

Po dohode z roku 1531 sa na základe neskorších dokumentov zdalo, že došlo ešte niekedy v 30. rokoch 16. storočia k ďalšiemu rozdeleniu panstva medzi deti Margaréty Forgáchovej a Františka Dóczyho. Okrem presného určenia podielov v jednotlivých dedinách zrejme došlo k vyčleneniu Revišťa pre Mikuláša Dóczyho a kúrie v Žarnovici pre Mikulášovho brata Gabriela Dóczyho. V priebehu druhej tretiny 16. storočia Revište preukázateľne využíval ako sídlo vyššie uvedený Mikuláš Dóczy. Najstarší doklad predstavoval list kráľovnej vdovy Márie z roku 1538, adresovaný Mikulášovi ako „pánovi na Revišti“. Najmladším prameňom, ktorý  potvrdzoval prítomnosť Mikuláša na hrade, bola listina z roku 1551, označujúca Mikuláša ako „z Revišťa“.

Mikuláš Dóczy a Gabriel si dokumentom poistili vlastníctvo celého hradu Revište a zemepanského mesta Žarnovica s tunajšou „kúriou“ a mýtnicou. Prináležitosti hradu a kúrie v čase darovania tvorili  celé dediny Voznica, Rudno (nad Hronom), Horné Hámre, Píla, Dolná Ždaňa, Horná Ždaňa, Kopanice (dnes miestna časť Hodruše-Hámrov), Dolné Hámre (dnes miestna časť Hodruše-Hámrov), Horná Trnávka (dnes miestna časť Prestavlkov), Dolná Trnávka a Prochot, podiely v dedinách Bzenica a Vyhne a nakoniec celé majery Revište (dnes Revištské Podzámčie – mestská časť Žarnovice), Bukovina (dnes miestna časť Bzenice) a Lukavica (dnes mestská časť Žarnovice) v Tekovskej stolici.

Od poslednej tretiny 16. storočia sa hrad Revište pravdepodobne postupne dostal do úzadia ako stála rezidencia aj pre deti Mikuláša Dóczyho, ktoré začali na bývanie viac využívať zemepanské mesto Žarnovicu. K roku 1575 písomné pramene doložili, že syn nebohého Mikuláša Imrich Dóczy mal „stálu rezidenciu v dome alebo šľachtickej kúrii v zemepanskom meste Žarnovica.“ Vysvetlenie uprednostňovania Žarnovice pred Revišťom spočívalo v celkovej snahe šľachticov v západnej časti kráľovstva bývať v najväčších sídelných lokalitách svojich panstiev, ktoré poskytovali pohodlnejší prístup a hlavne vďaka diaľkovému obchodu a trhom lepšie zabezpečenie šľachtického dvora drahšími potravinami, látkami a úžitkovými predmetmi. V prípade Tekovskej stolice, kde ležala Žarnovica však hrozilo nebezpečenstvo prepadu zo strany Osmanov, čo by skôr viedlo k predpokladu o bezpečnejšej rezidenčnej funkcii Revišťa, ale v  Žarnovici bolo výhodou, že obydlie Dóczyovcov ležalo na skalnom výbežku nad mestom a istotne malo aj základné fortifikačné prvky.

Okrajovosť Revišťa a v podstate postupný presun centra správy panstva do Žarnovice potvrdil i fakt, že pri príležitosti pohrebu Andreja, syna Gabriela Dóczyho sa stretnutie členov rodu konalo 30. marca 1620 v žarnovickej „kúrii Dóczyovcov“. Po smrti Andreja Dóczyho zostal posledným významným príslušníkom rodu Štefan Dóczy, bývajúci v (Nitrianskej) Blatnici, ktorý bol v rokoch 1623 a 1627 doložený ako strážca uhorskej koruny a cisársko-kráľovský radca. S odstupom času po skone Andreja Dóczyho v bližšie neuvedenom termíne zástupcovia Tekovskej stolici urobili deľbu príslušenstva hradu Revište a zemepanského mesta Žarnovica. Proti deľbe protestoval Melichar Dóczy aj v mene svojich mladších bratov Ladislava, Žigmunda a Michala Dóczyovcov. V čase podania protestu Melichar a jeho bratia po dvoch deľbách z roku 1626 získali po smrti Mikuláša Lipcheyho aj panstvo hradu Šášov a pravdepodobne došlo medzi Dóczyovcami k ďalšiemu prerozdeleniu majetku, keďže okrem Šášova mali k dispozícii kaštiele v Žarnovici, Ladomeri, (Nitrianskej) Blatnici a hrad Revište. Šášov sa podľa neskorších listín a majetkovo-právneho vývoja asi postupne stal obydlím bratov Melichara a Ladislava Dóczyovcov.

V prípade Revišťa pramene zatiaľ neobjasnili, či niektorý z Dóczyovcov začal využívať hrad ako stále obydlie. Na základe listiny konventu v Hronskom Beňadiku bolo zrejmé, že jeho zástupcovia navštívili 23. septembra 1634 v „kaštieli“ v Žarnovici Michala Dóczyho, aby spísali založenie Michalovho podielu z vlastníctva patriaceho k hradu Šášov. V dokumente sa uviedlo, že Michal v Žarnovici býval.

Po smrti Michala Dóczyho v bližšie neurčenom roku a poprave Žigmunda Dóczyho Osmanmi priamo pred vchodom do kaštieľa v Žarnovici v roku 1647 sa celé panstvo Revište spolu so sídlom v Žarnovici dostalo do rúk pozostalých bratov Melichara a Ladislava Dóczyovcov, bývajúcich na Šášove.

Melichar a Ladislav Dóczyovci sa v dôsledku nerešpektovania práv dedičov Lipcheyovcov po ženských líniách na panstve Šášov dostali do viacerých súdnych sporov a Michal Majthényi (†1655) si na exekúciu Šášova vymohol kráľovskú moc (brachium). Bratia si preto hľadali vplyvných ochrancov, aby neprišli o rodové dedičstvo a okrem Lippayovcov si svojho patróna našli v osobe najvyššieho uhorského hodnostára – palatína Jána Draskovicsa (*1595 †1648). Za palatínovu starostlivosť a ochranu súrodenci 25. februára 1648 prenechali celý hrad Revište, kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici spolu so Žarnovicou a všetkými prináležitosťami pod stanovenými podmienkami Draskovicsovi.

Melichar Dóczy svojim počínaním evidentne porušil vlastnícke nároky rodu Hédervári, s ktorým ešte za vlády kráľa Mateja I. v druhej polovici 15. storočia Dóczyho predkovia uzavreli zmluvu o vzájomnom dedení Revišťa v prípade vymretia jedného z rodov bez mužských potomkov. Preto 7. júna 1648 pred konventom v Hronskom Beňadiku protestovali zástupcovia Alžbety Eszterházyovej (*1616 †1668), vdovy po Štefanovi Hédervárim, že bratia Melichar a Ladislav Dóczyovci celý hrad Revište, zemepanské mesto Žarnovicu v Tekovskej stolici a kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici v Nitrianskej stolici spolu so všetkými príslušnosťami pripísali palatínovi grófovi Jánovi Draskovicsovi.

Zmluva však nemala dlhú platnosť, pretože po smrti palatína Melichar stratil dôvod prenechať mu Revište, keďže jeho pozostalá rodina nemala taký vplyv ako pred časom zomretý palatín. Dohodu z 25. februára 1648 Melichar odvolal 8. decembra 1648.

Ferdinand III. 2. december 1648 daroval hrad Revište a kaštieľ v (Nitrianskej) Blatnici spolu s príslušenstvom zircskému opátovi Jánovi Hédervárimu (†1662), vdove po Štefanovi Hédervárim Alžbete Eszterházyovej a Eszterházyovej synovi Vavrincovi Hédervárimu (†asi 1658). Panovník pri udelení donácie akceptoval listinu z  30. januára 1485 o vzájomnom dedení panstva Revište medzi Héderváriovcami a šľachticmi z Veľkej Lúče v prípade vymretia jedného z rodov.

O panstvo Revište mal záujem aj tekovský župan, cisársko-kráľovský radca a prefekt Uhorskej komory Gašpar Lippay (†1652), ktorý získal od Melichara Dóczyho hrad Šášov. Preto v roku 1649 protestoval udeleniu Revišťa v prospech Héderváriovcov. Na druhej strane sa aj Héderváriovci snažili získať Šášov, keďže sa považovali za legitímnych dedičov celého Dóczyovského majetku vďaka zmluve z roku 1485.

Vzájomné protesty medzi Héderváriovcami a Lippayovcami ukončila 17. augusta 1650 dohoda uzavretá pred kapitulou v Bratislave medzi Gašparom Lippaym na jednej strane so zircským opátom Jánom Hédervárym a Alžbetou Eszterházyovou na druhej strane. Eszterházyová pri podpise zmluvy zastupovala svoje deti, chlapca Vavrinca Héderváriho a dievčatá Katarínu a Helenu Héderváriové. Vzájomnou pokonávkou sa obe strany snažili zabrániť sporom ohľadom hradov a panstiev Revište a Šášov. Uzniesli sa, že Šášov so všetkými príslušnosťami zostane vlastníctvom Gašpara Lippayho a rodina Héderváriovcov už nebude voči nemu podnikať žiadne právne kroky. Lippay sa ako kurátor majetkov v mene „pomäteného a šialeného“ Ladislava Dóczyho vzdá správcovstva tých nehnuteľností, ktoré Ladislav drží na Revišti a panstve kaštieľa v (Nitrianskej) Blatnici a odovzdá ich do rúk Jána Héderváriho so všetkými listinami a privilégiami, ktoré k tomu má. V prípade vymretia jedného z rodov bez mužských alebo ženských dedičov, budú mať obe strany možnosť vzájomne dediť obe panstvá. Prisľúbili, že zastavia všetky spory vedené proti sebe kvôli držbe Šášova a Revišťa. Lippay okrem toho zaplatí Héderváriovcom štyri tisíc uhorských zlatých. Nakoniec sa zaviazali, že Héderváriovci budú brániť Lippayho práva na Šášov po smrti Ladislava Dóczyho a Dóczyovských vdov a žien. A naopak Lippay bude chrániť práva Héderváriovcov na Revište po smrti Ladislava Dóczyho a Dóczyovských vdov a žien.

I keď došlo k prevzatiu Revišťa Héderváriovcami, isté podiely na panstve vlastnili vdovy po posledných Dóczyovcoch. Vdova po Osmanmi zabitom Žigmundovi Dóczym Eufrozína Kayserin sa dostala do osmanského zajatia a jej príbuzní nevedeli, čo sa s ňou stalo, a preto 5. septembra 1650 na žiadosť Gašpara Lippayho prišli zástupcovia konventu z Hronského Beňadiku na Revište. Na hrade prezreli tri Eufrozínine truhlice, ktoré prenechali Andrejovi Bosányimu manželovi Eufrozíninej sestry Kataríny Kayserin. Bosányi si ich mal ponechať dovtedy, kým sa jeho švagriná nevráti zo zajatia alebo sa nedozvie, že zomrela. V rovnaký deň sa na Revišti dohodli, že časť strieborných a zlatých klenotov po Eufrozíne si prenechá jej brat Juraj Kayser. Konvent o celej záležitosti vydal písomné svedectvo 14. septembra 1650.

S odstupom niekoľkých dní vydal konvent v Hronskom Beňadiku 5. októbra 1650 ďalšiu listinu, ktorá sa vzťahovala na návštevu ich zástupcov na Revišti 5. septembra. Vyslanci konventu okrem prezretia nehnuteľností Eufrozíny Kayserin oficiálne prevzali hrad od Krištofa Majthényiho (†1654), manžela Zuzany Dóczyovej, sestry Melichara Dóczyho. Majthényi totiž krátko po Melicharovej smrti na jar 1650 násilne obsadil hrad a do rúk právoplatných majiteľov Héderváriovcov ho vydal až 5. septembra, pričom v ich mene Revište preberal Gašpar Lippay.

Spomedzi Dóczyovských vdov prežila najpozoruhodnejšie udalosti vdova po Žigmundovi Dóczym Eufrozína Kayserin.  Eufrozína dosvedčila, že v čase obsadenia Žarnovice Osmanmi v roku 1647 padlo do zajatia asi sto ľudí, čím zostalo zemepanské mesto vyľudnené. Vtedy jej manžela vytiahli pred bránu tunajšieho „kaštieľa“ a potom ho kruto zavraždili. Eufrozína ako správna kresťanka chcela svojho muža nasledovať a nechala sa zajať. Potom sedem rokov strávila v zajatí v Ostrihome, Budíne, Istanbule a iných miestach Osmanskej ríše. Na slobodu ju pustili až po vyplatení 6 000 ríšskych toliarov, ktoré nebohý Melichar Dóczy získal nielen predajom Šášova Gašparovi Lippaymu, ale aj založením častí panstva svojmu bratovi Ladislavovi Dóczymu a svojej sestre Zuzane Dóczyovej. Keďže po smrti Melichara proces zaplatenia výkupného prevzali Lippayovci, prenechala Eufrozína všetky kvôli nej založené majetky ostrihomskému arcibiskupovi Jurajovi Lippaymu, bratovi Gašpara Lippayho.

Zatiaľ posledné známe písomné správy o Revišti vznikli 16. septembra 1662. Štefan Borcsiczky vtedy informoval prefekta Uhorskej komory o šiestich bodoch, ktoré bližšie nešpecifikoval, vzťahujúcich sa ku kontraktu s Jánom Hédervárim a Alžbetou Eszterházyovou o prevzatí zariadenia a obilnín z hradu komorou dovtedy, kým nebude Revište predané. Bez ďalších bližších informácií sa môžeme iba domnievať, že panovník Leopold I. uplatnil možnosť vyplatenia Héderváriovcov z panstva podľa ustanovenia listiny z 2. decembra 1648. Podobne ako v prípade neskôr prevzatého Šášova od Lippayovcov malo panstvo slúžiť ako surovinová základňa pre banskú výrobu.

 

4. Revištské panstvo ako komorský majetok [20]

 

Po vymretí Dóczyovcov sa hradné panstvo stalo majetkom Banskoštiavnickej banskej komory. Jej hlavným ekonomickým záujmom bolo lesné hospodárstvo (drevo, drevené uhlie) a rozvinutá železiarenská výroba na panstve. V prvých rokoch bolo hradné panstvo v prenájme. V 60. rokoch 17. storočia ho v mene banského úradníka Zachariáša Waldtreicha spravoval ako nájomca šľachtic Alexander Ďurčáni (Durczany). V prameňoch Alexander vystupuje ako zemepanský úradník - hoffrichter. Od roku 1672 panstvo spravovala priamo Banskoštiavnická banská komora. Správu panstva v tomto období zabezpečoval administrátor so svojím malým úradníckym aparátom. Od roku 1685 bol árendátorom panstva na niekoľko rokov zase Ján Jakub Kraiffl. Hrad Revište v tomto období spravoval ako polkoráb trubač Fridrich Sayler (1687). Vo vlastníctve banskoštiavnickej komory zostalo panstvo Revište až do konca feudalizmu v roku 1848. Neskôr patrili majetky bývalého panstva pod správu Uhorského-kráľovského lesného úradu v Žarnovici a od roku 1871 ich spravovalo Riaditeľstvo štátnych lesov v Banskej Bystrici. Žarnovický kaštieľ bol v roku 1854 odovzdaný pre potreby súdu.

Hrad Revište nepochybne postihol turecký útok v roku 1647, pri ktorom bola dobytá Nová Baňa aj Žarnovica. Rozsah poškodení však pre nedostatok písomných prameňov presnejšie nepoznáme. Logicky však môžeme tvrdiť, že rozhodne nešlo o devastačné poškodenia areálu, nakoľko ešte v 80.-90. rokoch sa v inventároch stretávame s dóczyovskou výzbrojou (viaceré delá s ich erbmi, ale aj zástavy), a tiež starým, druhotne používaným mobiliárom, ktorý by rabovanie neprežil.

Bežnú údržbu hradného areálu tvorilo podľa ročných výkazov príjmov a výdavkov v tomto období viacero činností. Tú mal na starosti polkoráb, ktorý mal kumulovanú funkciu s funkciou desiatnika. Opakovane boli z dôvodu protipožiarnej ochrany čistené komíny. Zvyčajne ich bolo čistených spolu deväť. Ďalšou bežnou údržbou bola postupná výmena strešných šindľových konštrukcií.

Hradný areál zasiahol vpád tököliovských povstalcov v roku 1674. Pri ňom bol vyrabovaný a vypálený jeden zo žarnovických kaštieľov. Vyúčtované boli murárske práce na spadnutom múre v priekope pri padacom moste (Dolný hrad), opravovaný bol aj padací most, veľká brána a fortnička. Sklenár opravoval aj poškodené okná na izbe drabantov a na tzv. malej izbe. Z uvedených výdavkov na rekonštrukciu je zrejmé, že útokom bol zasiahnutý a poškodený hlavne Dolný hrad a podľa poškodení zrejme útok povstaleckých vojsk smeroval na obranu hradnej brány, ktorá mohla byť prelomená. Vzhľadom na to, že horný hrad pri útoku výraznejšie poškodený nebol, je možné, že útok bol odrazený.

V roku 1682 táborila na lúkach pod hradom cisárska armáda v sile 2000 mužov. Jej veliteľ Petrőczy a jeho dôstojník – hadnagy Bertóty boli ubytovaní na hrade, kde prebehli aj úradné rokovania. Vojaci hrad podľa účtov nepoškodili - keine schaden. Tököliovská armáda podľa účtov taktiež prijala finančné prostriedky a hrad tiež zrejme výraznejšie nepoškodila. V roku 1683 opäť prebehla oprava padacieho mosta na hrade a v kaštieli a tiež spomínaná trojkráľová návšteva pátra. V roku 1689 bolo vyúčtované vymetanie hradných komínov. V roku 1692 boli opäť čistené hradné komíny, vykonané zámočnícke práce a zakúpené šindle. V roku 1701 podľa posledných zachovaných účtov, kde sa ešte hrad spomína, prebehlo čistenie hradných komínov.

Doterajšia literatúra nepriniesla doposiaľ príliš mnoho informácií o zániku hradu. Kusé správy si zároveň odporujú. Podľa zachovaných písomných prameňov je zrejmé, že hrad definitívne stratil svoje fortifikačné funkcie až počas prvej etapy Rákociho povstania, počas veľkej ofenzívy povstaleckých rákociovských vojsk, ktoré obsadili aj Banskú Štiavnicu a okolité komorské majetky. V rokoch 1708-1709 už nebola cisárska vojenská posádka v počte 40 vojakov, ktorej velil poručík Haberle, umiestnená na hrade, ale v hornom žarnovickom kaštieli, okolo ktorého bolo vytvorené provizórne drevené opevnenie.

Od 20. rokov 18. storočia nebol areál hradu podľa účtovných záznamov panstva udržiavaný a ani strážený strážou. Administratívno - správne funkcie v tomto období natrvalo prevzala dvojica žarnovických kaštieľov, kde boli umiestnení aj panskí drábi. Pre málopočetný úradnícky personál to boli až do polovice 19. storočia dostatočné priestory. Z roku 1725 poznáme údaje o tom, že v kaštieli sídlil provizor a zasadal tam aj panský súd. V sumárnom účte za roky 1723-1745 už nie je žiadna zmienka o oprave hradu, len opravy kaštieľov. Objekt hradu nezachytávajú žiadne mladšie súpisy a opisy panstva. Nenachádzame ho v súpise panstva z roku 1763. Popis budov panstva z rokov 1839-1858 taktiež hrad vôbec neuvádza. Rovnako ho nespomína inventár z roku 1827.

Zánik hradu na začiatku 18. storočia potvrdzuje aj podrobný historický opis panstva Revište z roku 1801. O hrade Revište opis hovorí, že bol pôvodným sídlom panstva, ale už viac ako sto rokov nie je obývaný a stal sa ruinou – Rudera.

 


[1] Marsina, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava : Obzor, 1971, s. 246 – 247, č. 341. Maliniak, Pavol. Archívno-historický výskum, s. 1. Hirčák, J. Historicko-geografický opis stredného Pohronia do polovice 14. storočia : Diplomová práca. Trnava : Trnavská univerzita, 2014, s. 39 – 40.

[2] Baďurík, Jozef. Z dejín revištského panstva do polovice 17. storočia. In Historica 26. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 171.

[3] Marsina, Richard. Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae I. Bratislava : Obzor, 1971, s. 231, č. 319.

[4] Juck, Ľubomír. Revište – hrad a panstvo. In Vlastivedný časopis roč 26, č. 1, 1977, s. 14. Baďurík, J. Z dejín revištského panstva do polovice 17. storočia. In Historica 26. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976, s. 173. Plaček, M. – Bóna, M. Encyklopédia slovenských hradov. Bratislava 2007, s. 81, 304.

[5] Heslo Revište (Tekovská župa) od Pavla Maliniaka. In Dvořáková, Daniela a kol. Stredoveké hrady na Slovensku : život, kultúra, spoločnosť. Bratislava : Veda, 2017, s. 370.

[6] Bóna, Martin a kol. Výsledky doterajšieho výskumu hradu Revište. In Archaeologia historica, roč. 39, č. 2, 2014, s. 570.

[7] Heslo Revište.., s. 370.

[8] Tamže.

[9] MNL Diplomatikai fényképgyüjtemény (ďalej DF) 235 808; MES III, s. 263, č. 383. Heslo Revište.., s. 370.

[10] Maliniak, Pavol. Dejiny hradu revište. Archívno-historický výskum, s. 3.

[11] MNL DL 3850. Maliniak, Pavol. Dejiny hradu revište. Archívno-historický výskum, s. 3.

[12] Heslo Revište.., s. 370.

[13] Tamže.

[14] Dvořáková, Daniela. Rytier a jeho kráľ. Stibor zo Stiboríc a Žigmund Luxemburský. Budmerice : Rak, 2003, s.

[15] Maliniak, Pavol. Dejiny hradu revište. Archívno-historický výskum, s. 4.

[16] Tamže, s. 5 – 6.

[17] Tamže, s. 7 – 9.

[18] Heslo Revište.., s. 370 – 371.

[19] Upravený text archívno-historického výskumu Tomáša Januru z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, 2016.

[20] Upravený text archívneho výskumu PhDr. Radoslava Ragača, PhD., 2012.