Dnes má meniny: Zdenka Zajtra: Ľuboš,Ľubor

Hrad Revište na facebooku

Hrad Revište » História hradu » História hradu

Aktuálne oznamy

Zobraziť všetky oznamy

 

Naši partneri:


Podporujú nás:



História hradu

Majitelia hradu Revište                              autor Dr. Ján Gašparík

Územie Hrona bolo osídľované z juhu na sever. V listine z roku 1228 je známe, že zem vymedzená vodnými tokmi, a to Kľakovským, Lukavickým a Revištským potokom je Revištská zem / Terra Ryvchke /, ktorá bola so súhlasom kráľa Ondreja II. za 50 strieborných predaná. V listine sa prvý raz stretávame s menom hradu a panstva s obcou ležiacou pod hradom. Hrad stál údajne už v roku 1265.

 

Dôveryhodná je listina z roku 1331, v ktorej sa uvádza "Comes Michael vicecastellanus Joanis de Reuise", teda vicekastelán Revišťa. Existujú i pochybnosti o stavebníkovi hradu. Či ním bol panovník, alebo niektorý z Leustachových synov, ktorí zem v roku 1228 kúpili a stali sa jej vlastníkmi. V prvej polovici 14. storočia hrad a panstvo vlastnila rodina Komoróczyovcov. V písomnom dokumente kráľa Ľudovíta I. z roku 1352 je uvedené, že kráľ daroval majetky v údolí Hrona majstrovi Vesezosovi, ako odmenu za sťatie kráľovho protivníka. Takisto v listine panovníka z roku 1355, ktorou vymedzoval privilégiá Novej Bane a určoval hranice s Revištským panstvom, kde mu na juhu panstva patrila Žarnovica, Voznica a Rudno. Po smrti Ľudovíta I. v roku 1388 bol hrad vo vlastníctve kráľovnej Márie, ktorá ho darovala aj so Žarnovicou magistrovi Frankovi.  3. júla 1391 však manžel Márie, kráľ Žigmund, daroval celé panstvo temešskému županovi Ladislavovi Šaraimu. V tomto roku k panstvu patrili dediny: Lehota, Rudno, Voznica, Dolné Hámre, Lukavica, Dolná a Horná Ždaňa, Žarnovica, Revištské Podzámčie a Vozokany.

V roku 1414 dal Šaraiho syn panstvo do zálohy za 4 tisíc zlatých Petrovi Csehovi už s týmito dedinami: Prochot, Horná a Dolná Ždaňa, Trnávka, Lehota, Lukavica, Voznica, Rudno, Žarnovica, Tlmače, Štitáre, Vozokany a Podzámčie. Revištské panstvo sa onedlho opätovne stalo majetkom kráľovnej, avšak od roku 1427 už bolo vo vlastníctve Petra Cseha, ktorý ho vlastnil do roku 1442, kedy uzatvoril spojenectvo s rodinou Országhovcov z Guty (Kolárovo), čo sa týkalo aj hradu Revište. V roku 1446 sa potom na čas zmocnil hradu kapitán Ján Jiskra a po ňom ho vlastnil Ján Kolár.

Panstvo prešlo znovu do vlastníctva kráľa a keď kráľ Matej Korvín chcel späť získať zálohovaný hrad Šášov od Jána Kolára za 6 tisíc zlatých, dal mu len tisíc a za ďalších 5 tisíc mu dal do zálohy hrad Revište, ktorý predtým kúpil od Jiskru. O rok neskôr sa novým vlastníkom hradu stal ostrihomský arcibiskup Ján Vitéz. Panstvo sa vrátilo do vlastníctva kráľa, ktorý ho poslednýkrát daroval 11. júna 1479 jágerskému biskupovi Urbanovi Dócimu. Ten bol viedenským administrátorom, kráľovským pokladníkom a radcom kráľa. Urban Dóci dostal za dlhoročné služby aj majetky v Bratislavskej župe a ďalšie v Tekovskej. Vdova po kráľovi Matejovi si požičala od Urbana 8000 zlatých, za čo mu dala do zálohy hrady Šášov a Slovenskú Ľupču. Takto sa Dóciovci (Dóczyovci) stali jednými z najväčších magnátov v Tekovskej župe. Pôžička bola potom zvýšená na 16 tisíc zlatých. Kráľ Ladislav Jagellovský potvrdil zálohovanú držbu majetkov. Po smrti Urbana, 21. októbra 1492, sa revištské panstvo dostalo do vlastníctva jeho bratov a po roku 1500 patrilo ich synom Ladislavovi a Františkovi. Počas dedičských sporov dóciovskej rodiny nedošlo k rozdeleniu majetku, a tak Revište a Šášov zostali vo vlastníctve Františka a Ladislava, Slovenskú Ľupču dostal Ján. V roku 1479, kedy sa Dóciovci stali majiteľmi revištského panstva, patrili k nemu dediny: Voznica, Žarnovica, Lukavica, Rudno, Lehota, Kopanice, Prochot, Horná a Dolná Ždaňa, Horná a Dolná Trnávka, Bukovina, neskôr aj Bzenica, Hliník nad Hronom a Sklené Teplice.   Vlastnili hrad a panstvo takmer dve storočia. Rodina pochádzala z Veľkej Lúče a patrila k starým maďarským rodinám. Podľa obce v Bratislavskej župe je odvodené nielen meno, ale i pôvod. Rodina Dóciovcov mala dve vetvy. Staršia, s prímením De Dóc, mala majetky v Temešskej, Tarantskej a Aradskej župe, druhá vetva v Bratislavskej a Tekovskej.

Dóciovci, ako majitelia troch panstiev v okolí banských miest, sa stali nebezpečnými feudálmi pre celú banskú oblasť. Často nerešpektovali ani výzvy a nariadenia panovníka. Ich svojvoľné vyberanie nezvyklých mýtnych poplatkov, prejavy násilia, vydieranie, to všetko napokon vyvrcholilo v ozbrojených akciách jednej alebo druhej strany, v sporoch, ktoré často musel riešiť panovník. Boje Dóciovcov s banskými mestami utíchli počas roľníckeho povstania Juraja Dóžu v roku 1514 a baníckeho povstania v rokoch 1525-1526. Neskôr sa opäť obnovili a trvali skoro celé 16. storočie. Po smrti Františka, tekovského župana, ktorý padol v bitke pri Moháči v roku 1526, sa stali vlastníkmi panstva Gabriel, Ladislav a Mikuláš.  Revištské panstvo bolo v tom čase šieste najväčšie v Tekovskej župe. Ďalším činiteľom, ktorý nútil Dóciovcov prestať alebo aspoň zmierniť boje s mestami, boli Turci. A keďže ohrozovali takmer celú časť Pohronia, kde mal majetky i ostrihomský arcibiskup Pavol z Varhy, spojili sa feudáli a mestá do spolku namiereného proti tureckej expanzii. V roku 1537 uzavreli účastníci dohodu, v ktorej sa okrem iného v jednom bode hovorí o snahe zabrániť sporom medzi mestami a v prípade ich vyskytnutia, spoločne ich riešiť. Jednitliví účastníci mali platiť vojnovú daň, vyzvedačov a správy posielať hlavnému kapitánovi do Kremnice. Medzi zúčastnenými feudálmi bolo i meno Mikuláša, majiteľa Revišťa.                                      V roku 1534 patrili k panstvu tieto obce: Vyhne, Bzenica, Horné a Dolné Hámre, Voznica, Rudno, Horná a Dolná Ždaňa a mestečko Žarnovica.

Celé meno Dóci de Nagy Lucse začali Dóciovci používať až v 16. storočí. Prvýkrát sa spomína v rokoch 1504-1506 Egregius Franciscus de Nagy Lucse. Titul barónov získali za účasť v protitureckých bojoch v roku 1563 od cisára Ferdinanda I .

Kráľ Matej Korvín svojim rozhodnutím z 2. februára 1480 daroval Urbanovi Dócimu rodový erb. Erb mal červeno-modrý štít, vľavo šikmo delený a na ňom zobrazeného kráčajúceho leva, ktorý držal hore zlatú guľu. Dole je šesťcípa zlatá hviezda. Na prilbe je tiež lev s guľou.

Posledný hradný pán na Revišti z rodu Dóciovcov, Žigmund, bol sťatý Turkami po dobytí Žarnovice, dňa 4. augusta 1647. Jeho ženu Eufrozínu odvliekli do Carihradu, ako otrokyňu sultána. V tom istom roku zomrel aj Ladislav Dóci a v roku 1648 Melchior, obaja na Šášovskom hrade. Nimi vymrela mužská vetva rodiny Dóciovcov.

Od roku 1662 prešlo revištské panstvo do správy hlavného komorno-grófskeho úradu v Banskej Štiavnici. Počas povstania Imricha Tökölyho sídlila na Revišti posádka nemeckých žoldnierov v cisárskych službách. Zle platení žoldnieri vydali roku 1677 hrad bez boja Tökölyho vojakom, ktorí ho vyplienili a vypálili. Hrad dala banskoštiavnická komora opraviť a slúžil ešte do roku 1792 ako ubytovňa pre úradníkov banskej komory. V tomto roku vyhorel od úderu blesku. Od tej doby chátra.

Stavebný vývoj hradu Revište            autori: Miroslav Plaček, Martin Bóna

Podobu a dispozíciu hradného komplexu z 13. storočia určoval úzky skalný hrebeň, ktorý v najužšom mieste z obranných dôvodov prerušili mohutnou šijovou priekopou. Nad ňou bola oproti stúpajúcemu hrebeňu situovaná hranolová obytná veža (8x9 m), zakončujúca hrad na severnej strane. Od juhu sa na vežu napájal hradbový múr, vymedzujúci úzke pozdĺžne nádvorie, dlhé vyše 50 m, s prístupom z južnej strany. Zrejme už od začiatku bola súčasťou nádvoria aj dodnes zachovaná cisterna. Výstavbu paláca, ktorého zvyšky sa zachovali v rozšírenom južnom ukončení nádvoria, treba priradiť k ďalšej prestavbe hradu. Neskôr prístupovú komunikáciu v mieste vyústenia do brány jadra zabezpečovala hranolová veža, na ktorú nadväzovalo murované predbránie. Do konca stredoveku bola aj severná časť nádvoria pred vežou zastavaná novým palácovým traktom. Usudzujúc podľa zachovaných zvyškov, bol tento palác minimálne na východe ukončený vyloženou obrannou ochodzou.

Mladšie renesančné prestavby hradu viedli k úplnému zastavaniu obvodu hradného jadra, ktorého severné palácové trakty boli navyše nadstavané a v úrovni podkrovného podlažia členené strieľňami. Novú nadstavbu získala aj stará veža, pričom západné priečelie jadra orientované k prístupovej ceste, bolo skrášlené širokým arkierom. V časoch tureckého ohrozenia venovali majitelia (Dóciovci) zvýšenú pozornosť aj zdokonaleniu obrany. Úbočie cesty pozdĺž hradu zahrnuli do nového predhradia, obkoleseného zalamovanou hradbou s dvoma úrovňami strieľní. Miesto napojenia na staršie predbránie navyše zabezpečili priechodnou valcovou baštou s komorami pre delá. Ešte o niečo neskôr bolo predhradie zo severnej prístupovej strany rozšírené o rozmerné druhé predhradie, v ktorého južnej časti, boli do sklonku 19. storočia viditeľné zvyšky hradnej studne.

Hrad bol naďaleko známy svojím vnútorným skvostným vybavením, bol strediskom hier, hostín  a poľovačiek, dôležitých rodinných a šľachtických porád, uzatvárania zmlúv. Dóciovci tu v hradnej kaplnke uzatvárali manželstvá. Detail portálu kaplnky je uložený v žarnovickom kostole.